po pismenku

Keď som vyrastal bolo to ako keď som dorastal. Na konci mojej mladosti prehrali boj vinylové platne. Zvíťazili cédečká a gramofóny zrazu neboli. Gramofóny ale stále bojujú. Občas ich vidím v obchodoch a občas vidím aj vinylové platne. Občas stretávam aj ľudí, ktorí na vinylky nedajú dopustiť ale na moju vinylovú zbierku už padá prach a jej veľká časť je v antikvariáte. To bol koniec dospievania. Vtedy som pochopil, že som ťahal za zlý koniec. Vinylový.

Na začiatku dospievania som sa však pridal na správnu stranu. To bol magnetofónový boj. Polovica mala kotúčové a polovica kazetové. Už prvý magnetofón môjho života bol kazetový. U babičky. Patril bratovi mojej mamy. Mal japonské meno a kazety vystreľoval do vzduchu. Keď sa stlačil eject kazeta letela do vzduchu. Nič iné nerobil. Pol pokazený a kazety len vystreľoval. Ale bol to kazeťák. Aj môj vlastný prvý magnetofón bol kazetový. Tiež mal japonské meno ale kazety už v sebe udržal a aj hral. Kotúčový magnetofón som nikdy nemal. Len sa mojim životom mihol. Kotúčový magnetofón to totiž prehral rovnako ako vinylové platne.

Nedávno sme sa stretli na chodbe nemocnice. Ja som bol sprievod. On bol chirurg. Bolo to také zvláštne. Deň predtým som do neho pichol prstom. Na fotke. Na takej tej masovej fotke. Ôsma A. Ak sa nemýlim. Na tej fotke som bol najvyšší a on najnižší. Spolužiak. Bohuš. A hneď keď som ho uvidel som si spomenul. Jediný kamarát s kotúčovým magnetofónom. Vtedy už boli v móde kazetové.

Na ten môj kazetový som si nahrávali pesničky z Poptarisne. Taký maďarský program. Rádio Luxemburg sme v našom košickom sídliskovom byte nechytali. Ani som nevedel, že také rádio je. Ja som mal Petofi rádio a poprarisnu. Vždy som štukol na rekord vo chvíli, keď maďarský moderátor prestal rozprávať. Nemal som úvod žiadnej pesničky. A každý záver bol s prvým slovom toho moderátora. Ez volt... To bol. A meno. Meno už nebolo. Meno som už odšťukol. Nahrávalo sa to cez taký kábel. Kábel do mono rádia a kábel do mono magnetofónu.

Zohnať pesničky bez maďarského moderátora bol problém. Občas sa objavila nejaká platňa ale veľa som toho v ôsmej triede nemal. Ani Bohuš. Tak sme sa s Bohušom dohodli, že si nejaké nahrávky vymeníme. Išiel som k nemu na návštevu. Pod pazuchou kazetový magnetofón a ten kábel na nahrávanie. Bohuš ma čakal. Na koberci už bol jeho magnetofón. Kotúčový. Nedokázali sme to prepojiť. Môj káblik do jeho magnetofónu nešiel. Jeho magnetofón káblik nemal vôbec. Tak sme počúvali moje pásky a jeho kotúče. Nahrať sa nedali. Viem, že tam mal ABBU. Ja som po ABBE nijak mimoriadne netúžil. Ja som mal ELO a viem, že po tom on túžil. Tak aj tam zvíťazil kazetový. Možno preto kotúčový do môjho života nezasiahol.

Len sa ním mihol. Len sa tak ukázal a zase zmizol. Tam u Bohuša. Nespomeniem si na značku ale neverím, že mal japonské meno. Myslím, že to bola Tesla. Také Tesly sme mali totiž aj v škole. Ale len viem, že boli. Nepoužívali sme ich. V kabinete síce boli aj také aj kotúče ale čo na nich mali učiteľky nahraté netuším. Nikdy sme nič také nenavliekali. Viem, že sa to navliekalo. Aj Bohuš to navliekal. To bolo možno na tom to najzaujímavejšie. To navliekanie.

Samozrejme, že som ešte zopár kotúčových magnetofónov videl. Ale ten Bohušov bol jediný s navliekaním. Jediný, ktorý v mojom živote aj reálne hral. Nerozšíril mi síce hudobný svet ale tam na tom Bohušovom koberci sa mi v ôsmej triede mihol životom. Netuším, čo urobil s Bohušovým životom. Po ôsmej sme sa už nestretávali. Išiel na iné gymnázium a teraz je chirurg. Na tej chodbe sme sa bavili o iných veciach. Škoda. Mohol som sa opýtať: nemáš niečo nové ? prídem si to nahrať. U vás doma, vieš, na koberci a donesiem si aj kábel.